Do Škótska som sa vybrala za štúdiom filmu a televízie. Lákala ma predstava, že sa tu naučím točiť, stanem sa súčasťou nejakého talentovaného tímu študentov, a spoločnými silami si po výške vybudujeme portfólio, na ktoré budem pyšná. Tri roky štúdia a ja som tento semester prvý krát držala v ruke kameru!

Nešlo len tak o hocijakú kameru - JVC-čko, ktoré nám bolo nadelené, by som v prípade nehody zrejme nedokázala zaplatiť bez mastnej pôžičky. Zrejme stálo viac než náš starý Ford. V dobe, kedy ešte nebol považovaný za starý. A okrem kamery som mala možnosť obsluhovať svetlá, nastaviť niekoľko typov mikrofónov, a zmeniť sa na rozkazovačnú harpyu, ktorá by najradšej všetko mala po svojom. Nepredbiehajme ale. Tento semester sme dostali jednoduchú úlohu: nájsť na univerzite niekoho, koho výskum stojí za zmienku, a natočiť o ňom v skupine 5-minútové video. Rada by som potenciálnym študentom produkcie poradila, ako na to. Ešte radšej vám však poviem, ako pri podobnej úlohe nepostupovať.

1. OTÁLAŤ S VÝBEROM SUBJEKTU

Ako základ sme si mali vybrať, koho to vlastne budeme pred kamerou spovedať. Na počudovanie mal každý člen skupiny aspoň jedného kandidáta. Hlasovali sme, zoradili ich podľa výsledkov, hor sa do kontaktovania. Po niekoľkých dňoch som sa na skupinu otočila s tým, že naša druhá možnosť odpovedala, a profesor hudby by bol mimoriadne rád, keby sa mohol nášho projektu zúčastniť. Akosi sme všetci usúdili, že si ho teda vyberieme. O dva týždne neskôr sme zistili, že okrem neho neboli kontaktovaní žiadni iní kandidáti. Usmialo sa na nás šťastie, ale vy to na náhodu určite nenechávajte.

2. VYMYSLIEŤ LEN NEJASNÉ OTÁZKY, LEBO SPONTÁNNOSŤ!

Počas diskusií sme sa viac-menej medzi sebou zhodli, akým smerom by sa rozhovor mal uberať. Profesor má rád jazz, písal o hudbe vo filmoch, práve teraz frčí v kinách La La Land, etcetera. Svoje nápady sme mu predostreli, súhlasil. Išli sme sa s ním v rámci slušnosti stretnúť osobne. Nemal žiadne vlastné nápady, ale ani výhrady. Vybrali sme človeka, ktorý mu otázky položí. Ale v deň rozhovoru, hodinu pred jeho príchodom, vlastne žiadne otázky na scéne nemáme. Vďaka bohu za Facebook skupinový chat, a internetové pripojenie. Náš moderátor otázky začal spisovať, radiť ich podľa dôležitosti. Na oplátku sme nekládli žiadne otázky jemu. Zvuk, svetlá, akcia: konečná verzia otázok má podobu jednej A4, na ktorej každá zaberá aspoň tri riadky, a pri jej konci si už človek nepamätá začiatok. Ale hej, aspoň boli tie odpovede spontánne.

3. KONTROLOVAŤ ZVUK ZA NIEKOHO INÉHO

Byť zodpovedný za ozvučenie, mať na hlave slúchadlá, mať na starosť kontrolovanie intenzity hlasitosti - to skrátka jeden človek všetko nezvládne. Preto je najlepšie nasadiť si slúchadlá, postaviť sa čo najďalej od kamery, a posunkovou rečou ukazovať kameramanom, či majú stlačiť plus alebo mínus. Alebo ešte lepšie, hodnotiť zvuk a pritom na ušiach ani slúchadlá nemať. Možno som bola harpya, ale môžete ma skutočne odsúdiť?

4. OBSLUHOVAŤ KAMERU V TROJICI

Ako som už spomenula, zvuk najlepšie vyriešia kameramani. Asi preto je najlepšie mať ich rovno troch, pričom jeden len frfle, druhý sa snaží o čo najefektívnejšie zoomy a pany, a tretí nedokáže odhadnúť, kedy má subjekt nad hlavou dostatočné množstvo miesta. Kamera ma odjakživa desí - mám pocit, že buď robím všetko zle, alebo iba nechápem jej princípy. Predsa som sa však hlásila práve k tejto úlohe, vediac, že pôjde zrejme o komponent, ktorý pri našej konečnej známke najviac zaváži. Na prvý krát som vedela, ako upraviť white balance. Na druhý krát sa mi aj podarilo správne zaostriť. Na tretí krát som si presadila, že by profesor nemal byť v obraze vycentrovaný. Opäť však neviem, či som len robila všetko zle, alebo to bolo jednoduchšie, než som na začiatku myslela. Stačilo by mi asi opýtať sa zvyšných dvoch kameramanov. Ale, ako správna harpya, som v hĺbke duše presvedčená, že sa aj tak nezhodneme.

5. IGNOROVAŤ ČLOVEKA, S KTORÝM ROBÍTE ROZHOVOR

Natáčanie je stresujúce. Natáčanie je močopudné. Pri natáčaní je často pokušením, rozprávať sa radšej o zážitkoch z posledného týždňa. A beriem, lebo som sa o všetky tieto prehrešky pričinila. Vám však vravím: keď sa váš subjekt konečne dostaví, neignorujte ho. Vedeli sme, že chceme, aby sa profesor cítil pohodlne. Padali návrhy, že by sme ho mali ísť odprevadiť na miesto natáčania priamo z jeho pracovne. Že by sme mali mať pripravenú kávu, čaj, i občerstvenie. Že by sme mali mať všetko nastavené a pripravené tak, aby sa on len usadil, chvíľku nám dačo porozprával, a potom spokojne odišiel. Čo sme spravili namiesto toho? Viac-menej ho kompletne odignorovali, kým sme ako splašené kurence pobehovali okolo kamery, nedokázali zastrčiť mikrofón do správnej diery, a hádali sa o estetickosti kriedy na stene. Čo ma privádza k bodu...

6. NEZHODNÚŤ SA NA TOM, AKO MÁ VIDEO VLASTNE VYZERAŤ

Jeden člen tímu prišiel už na začiatku s perfektným návrhom: spraviť ho takým štýlom, aby vyzeralo, že je podomácky vyrobené. Chápte jednoduché animácie na papieri, krieda na čiernej tabuli označujúca meno profesora, a vstupy moderátora, adresujúceho kameru. Ako harpyi sa mi pri tomto nápade vlasy postavili dupkom. Ale našťastie som nebola jediná, a tak sme ho dajako odsunuli bokom, že radšej nech je video nudné, ale profesionálne. Keď som prišla v deň natáčania na plac, na stene svietil obrovitánsky nadpis s menom profesora. Ktorý sa ani nedal poriadne zotrieť, lebo išlo o stenu, nie o tabuľu. Strihať video budeme môcť každý po svojom, čiže scénu, kedy profesor príde, podpíše sa pod vlastné meno, a slávnostne sa ukloní, v podstate použiť nemusím. Ale ako kameramanovi by mi podstatne viac vyhovovalo, keby som nemusela profesora brať z jedného špecifického uhlu tak, aby sa mi do záberu netisla nožička kriedového J-čka.

7. NEURČIŤ SI ČAS PRÍCHODU NA SCÉNU

Natáčací slot sme mali o štvrť na jedenásť. Kameru sme s trochou šťastia mohli mať od desiatej. Miestnosť nám bola dostupná od rána. Logické by azda bolo stretnúť sa aspoň pol hodinku pred desiatou, doladiť detaily, nastaviť svetlá. V praxi to teda znamená, že každý príde, keď sa zobudí.

8. ZAVRHNÚŤ TROJBODOVÝ SYSTÉM SVETIEL - NAŠA MIESTNOSŤ MÁ PREDSA REFLEKTORY

Ako učivo jedného týždňa sme preberali konvenčné, trojbodové nasvietenie v televízii. Jedno svetlo, hlavné, spredu, vedľajšie zboku, aby ho vyvážilo, a jemné zozadu, aby na obraze neboli žiadne dramatické tiene. Celá sranda spočíva len v tom, že treba tieto tri svetlá rozložiť, nastaviť, a poprípade na nich zmeniť farbu podľa toho, čo chceme chladný alebo teplý záber. A keďže ide o vec pomerne jednoduchú, tak sa naša skupina rozhodla, že sa na to vybodne. Radšej sme sa spoľahli na komplikovaný systém divadelných reflektorov, s kontrolným panelom o veľkosti malého Sedanu. Pekne sme si ho pred natáčaním nastavili, odfotili, odpojili. V deň D? Všetky gombíčky síce odpovedali našej fotke, no polovica reflektorov sa odmietala zapnúť. Divadelný technik mal ešte tri hodiny voľno. Televízny technik sa, pochopiteľne, na našej dileme nechcel podieľať. Nakoniec sme to nasvietili, ale vlastne ani niet divu, že chudák profesor sa musel baviť pol hodinu s vyučujúcim.

9. POHÁDAŤ SA S VYUČUJÚCIM

No dobre, k žiadnej hádke nedošlo. Ale miestami sme mali na mále. Je pravda, že náš vyučujúci občas pôsobí, že okrem rodinného SONY-čka kameru v ruke nikdy nedržal. A že moderná technológia mu naháňa strach. A že sám nevie, ako nastaviť zvuk tak, aby ste nahrávali zo správneho zdroju. Ale v tomto bode sme sa zdržali, a odporúčam to aj vám. Keď sa schyľuje k hádke, rada si ju v hlave dopredu premietnem. Za a), aby som mala správne argumenty, a za b) aby som sa ukľudnila. Viem si predstaviť, ako by to prebiehalo v tomto prípade. Nestálo to za to.

10. VRÁTIŤ SA DOMOV K PRÁZDNEJ CHLADNIČKE

Po takej námahe je človek vystresovaný a vyhladovaný. Preto je najlepšie mať dopredu prichystané dačo, čo mu vráti energiu. Premostením hodným olympijskej medaily vám teda navrhujem, aby ste si spravili napríklad mexické čierne fazuľky. Aj ak ste žiadne natáčanie neabsolvovali, a jednoducho chcete vyskúšať niečo nové.

MEXICKÉ ČIERNE FAZULE